Všetko o ružiach – C. Simone
Daný spisovateľovi s ochotným perom, júnový deň, záhrada, cez ktorú sa valí jemný vietor plný zmiešanej vône ružových kvetov – jemnej vône čajov, hlbokej vône plnofarebných Hybrid Perpetual’s a starých záhradné ruže, ako je kapusta, Provence a Sweetbriar, a aromatická vôňa pižmovej ruže, sladká ako v ďalekých Himalájach – tieto, a altánok s tvárou ku kvetom a listom a chrbtom k slnečnému žiareniu a aké ríše romantika sa nedá ľahko vykúzliť! Myšlienky človeka prenesú do prvých rokov ruže, do krajín jej mladosti a dokonca aj do Getsemanskej záhrady, kde, tak ako vtedy, ruža kvitne na posvätnej pôde.
V starovekom Grécku a Ríme, kde si ľudia ružu vždy vážili, „bola ruža ich obľúbenou kvetinou v ich radostiach a smútkoch“. Hovorí sa, že Nero minul na jednu hostinu 30 000 libier na ruže; 11 pekný malý poriadok pre škôlkára“ je charakteristický komentár Deana Holea. Naše myšlienky sú prenesené do ďalekej Číny a Japonska, domova krásnych plazivých ruží wichuraiana, ktoré nám dali také obľúbené ako Dorothy Perkins; do Sýrie a Perzie, ba do krajín polnočného slnka. Aké príbehy by mohla ruža rozprávať, keby som mal priestor pôsobiť ako hovorca!
Zdalo by sa, že celý svet a jeho manželka dnes pestujú ruže a ako lepšie sa dá tráviť voľný čas? Pestovanie ruží prináša sviežu krásu do špinavých životov a zintenzívňuje záujem tých, ktorí sú už sýti. Náhodné chvíle vytrhnuté z rušných dní, dlhé hodiny z tých voľných, všetky sú splatené v plnej výške a so zloženým úrokom, nie v minci ríše, ale vo zvýšenom ocenení krásneho, prineseného domov možno tým, ktorí nikdy nepocítil magickú príťažlivosť kvetov a v krokoch smeroval k užšiemu spoločenstvu s prírodou.
Lebo nie je pravda, že mnohí dokážu vystopovať svoju lásku k záhradkárstvu, ktoré, oprávnene považované, nie je nič viac, nič menej, než praktická ukážka skutočnej trvalej lásky ku kvetom, z čias, keď ju ruža, kráľovná kvetov, urobila? prvé odvolanie? Pre niektorých bola ruža nielen prvou, ale stále poslednou a jedinou láskou. Keď zosnulý Dean Hole, koho. môžeme považovať za jedného z najhorlivejších a najstálejších milovníkov ruží, ktorý prvýkrát podľahol čaru kvetu, hovorí nám: „V tú letnú noc som sníval o ružiach a nasledujúce ráno som sa ponáhľal pri skorých raňajkách, aby som mohol cválať do najbližšia škôlka.” Mnohí z nás boli rovnako očarení, a hoci nás nič iné nedokázalo vytiahnuť z postelí o šiestej hodine ráno, ruža to dokázala a mnohí z nás to dnes považujú za najprirodzenejšiu vec na svete. svet, že naše ruže by mali byť prvou starostlivosťou na začiatku každého nového dňa.
Pri pestovaní ruží, ako aj pri pestovaní všetkého ostatného, treba začať pôdou, pretože je to pôda, ktorá vyživuje korene, korene, ktoré vyživujú listy, a listy, ktoré podporujú kvety. „Postarajte sa o pôdu,“ povedal by som, „a kvety sa o seba postarajú samy“, ak sa „postaráte“ o toho nevítaného malého chrobáka, ktorý prichádza s príchodom jari! Ale dovoľte nám. píšte najprv o príjemných veciach, aj keď nepočítajte naše ruže pred rozkvitnutím. Prečo by sa príprava pôdy a výsadba nemali považovať za príjemné veci v záhradníctve?
Záhradník, ktorý pristupuje k týmto prozaickým úlohám so správne naladenou mysľou, bude snívať o pukajúcich pukoch a rozkvitnutých kvetoch; budú preňho jemné prehánky a jasné slnečné lúče, aj keď nebesá zatemňuje bledo šedej a chladný vietor spôsobuje mravčenie tváre a prstov. Bez ohľadu na to, aké sú skutočné podmienky, ktoré sa dosiahnu, budú slúžiť len na zvýšenie kontrastu medzi skutočným a neskutočným a urobia očakávanie ešte príjemnejším.
Záhradník má oproti mnohým praktickým pracovníkom, ak je nadšencom, výhodu v tom, že príjemný tieň budúcnosti sa vždy vznáša nad prítomnosťou, pôvab neviditeľných závojov s ružovým plášťom nad skúškami a ťažkosťami okamihu. A ak by čitateľ chcel mať tieto príjemné sny bez ostrého kontrastu (hoci, uisťujem ho, robí ich o to reálnejšími), potom nech kopanie a sadenie vykoná záhradník, ktorý bez ohľadu na jeho kvalifikáciu prácu, a tie sa značne líšia, možno občas spoľahnúť, že ju urobíte s určitým ocenením jej dôležitosti, ak nie jej možností.
Vo vlastnom záujme čitateľa verím, že ak je schopný, sám si zasadí, pretože záhradník, ktorý zverí svoju výsadbu inému, bude pravdepodobne skôr či neskôr patriť medzi tých už aj tak dosť veľkého počtu ľudí, ktorých záhradkárčenie sklamalo. A prečo? Jednoducho preto, že nechávajú na iných, čo by mali robiť oni sami. Každý musel cítiť hrdosť na doma vypestované odrezky alebo sadenice; a čo je pýcha, ak nie výsledok lásky, láskyplnej a skutočnej?
Záhradkárka ako matka s deťmi pozná a zamiluje si svoje rastliny a kvety až vtedy, keď sa o ne staral len on a on sám, od výsadby až po kvitnutie. Čím dlhšie bude záhradkárčiť, tým väčšia bude jeho láska ku kvetom, ktoré pestuje. Zasaďme si teda vlastné ruže a na nejaký čas sa vráťme do prozaického a praktického, lebo pri pestovaní rastlín čaká plná krása kvetov len na tých, ktorí obrábajú pôdu. Ďalší článok a „Ako na to“ o pestovaní ruží:
